Dievčatám, čo môžu počuť aj chlapci.
Toto naše posledné zamyslenie začínam obrátením sa ku každému dievčaťu, ktoré – podľa vzoru Anky Kolesárovej – vo svojom živote túži stať sa predovšetkým dcérou Najvyššieho Kráľa. Začínam obrátením sa na teba, drahé dievča, nielen kvôli tomu, že chcem byť gentlemanom, ale hlavne kvôli tomu, že hoci stvorenie človeka začalo najprv stvorením muža, Boží vykupiteľský plán po páde človeka do hriechu začína oslovením jedného dievčaťa. Odvážim sa vyjadriť svoje presvedčenie, že nielen v samotnej ústrednej udalosti dejín spásy – pri vtelení Božieho Syna a jeho vykupiteľskom diele smrti a zmŕtvychvstania – ale v každej udalosti našich životov, ktorá sa chce zapojiť do Kristovej mozaiky spásneho Božie diela, má preto každé dievča dôležité poslanie.
V tomto našom „obrátení sa k dievčaťu“ v perspektíve viery nemôžu absentovať dve dôležité postavy dejín ľudstva: Eva a Mária, ktorých postoj veľmi ovplyvnil „osud“ ľudstva. Na začiatku dejín spásy počúvame o tom, že prvé pokušenie Satana je nasmerované práve na ženu a začína slovami: Naozaj povedal Boh… (Gn 3,1). Pritom vznikajú dve oprávnené otázky: 1) Prečo práve na ženu? 2) A prečo začína práve týmito slovami? Zrejme tieto otázky, ako aj odpovede na ne, spolu veľmi úzko súvisia. Keďže hriech prvých ľudí má dosah na každého z nás, iste aj všetko, čo je o páde prvých ľudí zachytené v Božom slove, je rovnako dôležité pre náš život. Pokúsme sa preto chvíľku nad tým zamyslieť a hľadať odpovede na tieto dve otázky a ich súvis s našim životom.
Prečo diabol útočí na ženu? Jednu z možných správnych odpovedí by sme mohli formulovať aj takto: Lebo ona nebola pri tom, keď Boh dal prvému človeku (Adamovi) návod Stvoriteľa na život. Žena o tom iba počula z úst Adama (keďže nik iný neexistoval). Na čo teda konkrétne útočí diabol? Útočí na vieru. Pokúša sa zabrániť tomu, aby žena uverila Bohu skrze to, čo počula od Adama. Prvé pokušenie (ako aj každé iné) sa teda týka viery. Viery, ktorá však nespočíva v tom, či niekto uznáva existenciu Boha alebo ju neuznáva, ale dotýka sa vernosti, či nevernosti tomu, čo Boh povedal. Je naozaj zaujímavé uvedomiť si, že prvé pokušenie sa nespája ani so žiadostivosťou, ani s telesnosťou, ani s pochybovaním, žeby Boh existoval, ale týka sa toho, čo Boh povedal.
Pri svojej odpovedi prvá žena urobí dve podstatné chyby: niečo pridáva k tomu, čo Boh povedal; a niečo z toho uberá. V jej odpovedi počúvame jej vlastnú verziu Božieho návodu na život: „Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja nám Boh povedal: nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!“ Čo pridáva? Pridáva ten zákaz „dotknutia sa“. To Boh nikdy nepovedal. A čo uberá? Uberá presné označenie stromu, z ktorého Boh zakázal jesť. V jej predstavení sa javí ako ten, ktorý je v strede raja. Boh sa však konkrétne vyjadril: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Gn 2,17) A v strede raja sa výslovne v Božom slove spomína iba strom života.
V Biblii máme na mnohých miestach výzvu:
„K slovám, ktoré vám hovorím, nepridáte vôbec nič, ani z nich nič neuberiete“ (Dt 4,2). „Čo vám prikazujem, to zachovávajte a robte; nič k tomu nepridáš a nič nevynecháš“ (Dt 13,1). „Nepridávaj nič k jeho výrokom, aby ťa nestrestal a nedokázalo sa, že si luhárom“ (Prís 30,6). Poznal som, že všetko, čo robí Boh, má večnú platnosť; k tomu nemožno už nič pridať, ako ani nie je možné nič odobrať. Boh to tak urobil, aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom. (Kaz 3,14) Ba dokonca celá Biblia končí slovami knihy Zjavenia sv. apoštola Jána práve v tomto duchu: „ Ja dosvedčujem každému, kto počúva prorocké slová tejto knihy. Keby niekto k tomu niečo pridal, tomu Boh pridá rany opísané v tejto knihe. A keby niekto ubral zo slov tejto prorockej knihy, tomu Boh odníme podiel zo stromu života i zo svätého mesta, z toho, o čom sa píše v tejto knihe.“ (Zjv 22,18-19)
Môže toto všetko byť dôležité a znamenať čosi významné pre teba, moderné dievča 3. tisícročia? Som si istý, že nik nie je viac láskou naplnený k Tebe ako ten, kto Ti daroval život a kto Ťa vykúpil z padnutého stavu, v ktorom sme sa všetci ľudia ocitli. Som presvedčený, že Boh myslel na Teba ešte pred stvorením sveta a napísal Ti dôležitý list o svojom zamilovaní k Tebe, kde Ti všetko dôležité oznámil. Ani trochu nepochybujem o tom, že Boh je neporovnateľne najmúdrejší vzhľadom ku každému človeku a preto jeho slovo sa ani zďaleka nedá porovnať so žiadnym ľudským slovom. A tak všetko, čo je napísané v knihe svätého Písma, je napísané pre Teba, milovaná Božia dcéra.
Ak sa chceš dobre vydať a prežiť svoj život v blaženosti – čiže ako blahoslavená, najprv vydaj svoju dušu Synovi človeka, Ježišovi Kristovi. Je nevyhnutné byť najprv úplne verná „novému, či poslednému“ Adamovi (porov. 1Kor 15,45), verná všetkému tomu, čo On hovorí a čo učí. Spolu s Pannou Máriou potrebuješ povedať každý deň na svoju adresu: Nech sa mi stane podľa Tvojho slova; ako aj na adresu iných: Urobte všetko, čo vám povie. Výsledkom toho možno nebude úspešný život podľa schém tohto sveta. Možno to bude to tá dnešná podoba mučeníctva úzkej cesty a tesnej brány podľa vzoru Anky Kolesárovej. Ale som presvedčený, že iba vtedy začne čosi veľké v tvojom živote, v tvojej rodine, v tvojich vzťahoch a vo svete, v ktorom žiješ. A chlapec, ktorý sa s tebou ožení, spozná pravdivosť a účinnosť celého Božieho slova, no azda najviac slov z knihy Sirachovho syna: „Muž dobrej ženy je blažený.“ (Sir 26,1)
Chlapcom, čo by mali počuť dievčatá.
To všetko, čo bolo doteraz povedané na adresu dievčaťa a čo bolo aj spájané so svetlom, ktorému dal Boh prejaviť sa cez život Anky Kolesárovej, je zrejme celkom prirodzené. Ale v čom môže byť Anka príkladom aj pre chlapcov? Nebude iba snahou o prekrútenú náboženskú formu konšpirácie postaviť Anku Kolesárovu ako príklad pre súčasného chlapca?
Tak, ako v slovách k dievčatám, aj v týchto slovách adresované každému chlapcovi, ktorý sa túži stať Božím mužom, chcem obrátiť našu pozornosť k počiatku dejín ľudstva, lebo v ňom sú zakódované dôležité vzorce našich postojov a nášho správania. A tam na počiatku sa spomína strom života a strom poznania dobra a zla. A rovnako ako to bolo v zamyslení s dievčatami, majme odvahu položiť si dve dôležité otázky: Prečo sa tam spomínajú práve stromy a nie niečo iné? A druhá otázka: prečo majú práve taký názov? Tieto otázky si kladieme aj kvôli tomu, aby sme si ukázali, že všetko, čo je v Svätom Písme, má hlboký význam a je to Božie slovo, z ktorého človek dokáže doslova žiť (porov. Dt 8,3 ako aj Ježišovo potvrdenie u Mt 4,4 a Lk 4,4).
Na to, aby sme si dokázali odpovedať na prvú otázku, je potrebné si uvedomiť dôležitosť semena, ktoré je na začiatku všetkého a potom aj dôležitosť pôvodného jazyka Biblie – hebrejčiny. Z Biblie totiž vieme, že de facto existujú iba dva druhy semená – to od Nepriateľa – Satana (Gn 3,15 – kde je v pôvodnej hebrejčine slovo, ktoré síce môžeme preložiť ako potomstvo, ale pojem zera doslovne znamená semeno); a potom je to Božie semeno; a ním je Božie slovo – Lk 8,11. Všetko je závislé od toho začiatku a kritérium toho ani nie je tak to, ako vyzerá (kúkoľ je pomerne pekná burina), ale iba v schopnosti prinášať plody – ovocie. Od semena všetko začína a preto je dôležité všetko začínať v súlade s Božím slovom.
Okrem toho strom sa v hebrejčine povie etz. Zvláštne na tomto pojme je to, že etza v hebrejčine znamená rada; a etzam sila. Zrejme nie je náhoda, že Pán Ježiš začína svoje učenie tak, že sa všetci pýtajú: „Čo je to? Nové učenie s mocou!“ (Mk 1,27). Tu naše uvažovanie môžeme zoširoka rozvádzať, s čím všetkým je to spojenie: semeno – rada – sila (moc) vyjadrené v Písme. To však nechám za domácu úlohu.
Skúsme si ešte odpovedať na druhú otázku: prečo takéto názvy stromov? Božie slovo je výpovedné nielen v tom, čo priamo hovorí, ale aj v tom, čo nehovorí priamo, ale dá sa vyčítať z toho povedaného. Takto môžeme vyčítať aj to, že keď prvý strom sa nazýva strom života, tak ten druhý – strom poznania dobra a zla – je stromom smrti. V skratke to znamená, že neprislúcha človeku určovať, čo je dobré a čo zlé, lebo to je cesta smrti. V tomto kontexte rád citujem slova knihy Prísloví: „Nejedna cesta vidí sa byť správna človeku, no napokon (predsa len) vedie do smrti“ (Prís 14,12). Oveľa dramatickejšie je pýtať sa, ako môžeme nazvať prvý strom podľa terminológie druhého stromu. Jednoducho, ak ten strom smrti je strom poznania dobra a zla, ako nazvať strom života podľa tejto terminológie. Môžeme rôzne uvažovať, napríklad: strom nepoznania dobra a zla. Som však presvedčený, že z celého Písma vychádza dôležitosť jednej skutočnosti, ktorá je odpoveďou na túto otázku. Tou skutočnosťou je: poznanie Pána. Za všetky citáty spomeniem aspoň tieto: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista “ (Jn 17,3). „Budú to robiť preto, že nepoznali Otca ani mňa“ (Jn 16,3). A je dobre si spomenúť aj na Ježišov záverečný verdikt: Nepoznám vás (v podobenstve o múdrych a nemúdrych pannách Mt 25,12); alebo tým, čo dokonca používali Ježišovo meno, vyháňali zlých duchov, robili zázraky – Mt 7,22).
Možno ste už mnohí počuli, že biblické vyjadrenie pre počatie dieťaťa znie: poznať. Adam spoznal svoju ženu a ona počala… (Gn 4,1). Mária hovorí anjelovi: Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám… (Lk 1,34). Neznamenalo to, že nepoznala muža, ba dokonca ani to, že nebola zasnúbená. Ale znamenalo to, že so svojím snúbencom nežila manželsky. Biblický výraz pre počatie nového života je poznať. A to isté platí aj o novom živote v Bohu. Nie náhodou chlapci sa obrezávali, aby im telesná obriezka pripomínala to dôležité, čo ona označuje: obriezku srdca (porov Dt 10,16; Dt 30,6). Inými slovami obriezka znamenala aj pochovanie tela. Zrejme nie je náhoda, že akcent výchovy bol v dejinách spásy kladený na chlapcov, a to hlavne kvôli tomu, lebo ak sa muž stal Božím mužom, ak miloval Boha a kráčal podľa jeho ciest, jeho manželka sa nemusela báť vydať svoj život do jeho zodpovednosti.
Tak, ako som sa pokúsil dať návod dievčatám k blaženému životu v manželstve, tak sa to pokúsim aj Tebe, drahý priateľu. Je zaujímavé, že prvý výskyt slova „láska“, či „milovať“ v Biblii v akejkoľvek svojej podobe, sa nespomína v súvislosti spojenia medzi mužom a ženou, ale vo vzťahu lásky otca k synovi. Boh povedal Abrahámovi: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny „Morja“! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ (Gn 22,2) Zaujímavé na tejto časti Písma je aj to, že Izák v pôvodnom hebrejskom texte nie je označovaný ako chlapec, ale ako mladý muž. Zachytenie tohto detailu je dôležité kvôli tomu, lebo Izák sa potom dobrovoľne podrobil otcovi, hoci sa mohol tomu vzbúriť, lebo to celkom iste veľmi nechápal. Takto sa stal predobrazom Božieho Syna, ktorý o sebe prehlásil: Nik mi neberie život, ja ho dávam sám od seba (porov. Jn 10,18).
Túto známu udalosť opisuje 22. kapitola knihy Genezis. A v 24. kapitole, kde sa Izák najbližšie spomína, ho nachádzame, ako si berie Rebeku za svoju ženu. Z tejto časti Biblie je možno vyčítať to, čo som presvedčený, že je aj spoločným posolstvom zo života Anky Kolesárovej pre chlapcov, a to: Drahý chlapče, si schopný alebo budeš schopný sa oženiť iba vtedy, ak budeš ochotný a schopný umrieť tomuto životu a tomuto svetu. A umierať tomuto životu, či tomuto svetu nie je čímsi samoúčelným ako náboženská forma masochizmu, ale má formu posväcovania v túžbe rásť v poznaní Pána. Takýto chlapec sa stane Božím mužom, o ktorom hovorí žalmista v 1. žalme, že sám bude „ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká“ (Ž 1,3).
Záver
Dovoľte mi na záver vyjadriť dôvod, prečo vznikli tieto katechézy a prečo mali práve takúto podobu. Ten dôvod je jednoduchý. Nešlo o Anku, lebo väčšiu poctu jej životu, ako jej dáva jej nebeský Ženích, jej nik z nás nemôže dať. Nešlo o to, aby sa niečo dialo. Išlo a ide o každého z nás. Ide o to, aby sme boli verní Božiemu slovu každý vo svojej dobe, každý vo svojom stave a každý v tých okolnostiach života, v ktorých sme sa ocitli…. A to aj za cenu smrti. Bez toho by bolo zbytočné poukazovať na život Anky Kolesárovej a na jej odkaz, ktorý je zapísaný na jej hrobe: Radšej zomrieť ako zhrešiť!
A keďže táto posledná téma bola venovaná chlapcom a dievčatám, dovoľte mi zakončiť modlitbou, ktorú sa modlil Tobiáš a ku ktorej pozval aj svoju snúbenicu Sáru. Nech ona je modlitbou každého chlapca a dievčaťa, ktorí chcú svojou priateľskou, snúbeneckou i manželskou láskou oslavovať Boha:
„Zvelebený buď, Bože našich otcov,
a nech je zvelebené tvoje meno po všetky veky vekov!
Nech ti dobrorečia nebesia
i všetko tvoje stvorenie po všetky veky!
Ty si stvoril Adama
a utvoril si Evu, jeho ženu, aby mu pomáhala a podporovala ho.
Z oboch vzišlo celé ľudské pokolenie.
Ty si povedal:
„Nie je dobre človeku samému;
urobme mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“
Teraz si neberiem túto moju sestru z chlipnosti,
ale s čistým úmyslom.
Zmiluj sa dobrotivo nado mnou i nad ňou,
aby sme sa spoločne dožili staroby.“
Nato obaja povedali: „Amen, Amen!“ (Tob 8,5-8)
Vladimír Šosták
