Blahoželať k jubileu Pútí radosti v dedinke Vysoká nad Uhom znamená pozrieť si, ba priam so zatajeným dychom odsledovať (ako to robíme aj u detí, školákov či študentov) rast a vývoj. Mňa na toto miesto prilákali osobné skúsenosti a zážitky ľudí, fascinovaných alebo aspoň oslovených niečím novým a doteraz nepoznaným. To je prvý zaujímavý atribút „spiritus loci“. Vecnosť a priamosť mladého človeka mi aj teraz šepkajú zachytiť namiesto dlhých viet niekoľko bodov, ktoré vnímam ako veľké požehnanie a dar.
- Mladí potrebujú vieru a kvalitné impulzy pre svoj osobný rast. Tu ich nájdu v novej, atraktívnejšej podobe. Raz za čas prežiť niečo výnimočné a slávnostné nie je na škodu. Po návrate domov sa môžu, ba priam musia so všetkým prežitým konfrontovať.
- Toto miesto je postavené predovšetkým na modlitbovom a sviatostnom živote, teda bez obáv z inakosti. Práve tu sa v spoločenstve poskytuje a necháva priestor na prehĺbenie svojho duchovného života. (Mnohí mladí, ktorí chcú naplno žiť svoju vieru, sú na miestach, kde žijú, často ťažko skúšanými jednotlivcami.)
- Popri osobitnej myšlienke čistoty cez príbeh Anky Kolesárovej možno na tomto mieste zažiť univerzalitu Cirkvi. Spoločné slávenia eucharistie, časté návštevy biskupov a mnohých kňazov, mladých manželov a ďalších, ktorí neváhajú (nenásilne a prirodzene, pričom mnohí sa stávajú tichými a autentickými vzormi!) svedčiť, dávajú púťam dynamickú, no vynikajúcu a potrebnú jednotiacu líniu.
- Mediálna doba nám rafinovane podsúva, čo všetko je „normálne, veď to tak robia všetci“. Astronomické pribúdanie účastníkov pútí najmä v ich začiatkoch a do istej miery rovnorodosť ich štruktúr (vyváženosť modlitby, diskusií či podieľaní sa s osobnými skúsenosťami v skupinách a spoločenského radostného programu) postupne vytvorili prostredie, v ktorom je niekoľko desiatok hodín (od piatka do nedele) „normálne“ modliť sa, deliť sa o svoje postrehy i problémy, veriť evanjeliu v celej jeho kráse, dynamike, ale aj radikálnosti. Inými slovami, inak sa po návrate z Púte radosti kráča tínedžerovi, ktorý vie, že čistý vzťah pri „chodení spolu“ je možný, že modliť sa na kolenách k svojmu Bohu a vlastnými slovami nie je len vecou zopár naivných dievčat, ale aj niekoľkých desiatok, ba stoviek chalanov a že dedinka na konci sveta, kde je len jeden obchod a jedna krčma, kde sa muchy otáčajú a líšky dávajú dobrú noc, môže znamenať – a často za tie roky aj znamenala – začiatok premeny človeka.
- Evanjelium je radostná zvesť. „Svätý, ktorý je smutný, je smutný svätý.“ (Svätý Filip Neri) Radosť už v hlavičke púte je kľúčovým a rozhodujúcim momentom, ktorý strháva mladého človeka a do jeho duše prináša nezameniteľné „kredity“ a benefity. Toto všetko prichádza v čase, keď je ešte tvárny a formovateľný. Desaťročná existencia pútí a ono známe „Lebo strom možno poznať po ovocí“ (porov. Mt 12, 33) je bezprostrednou verifikáciou autenticity: vo Vysokej mnohí našli životného partnera a jednotní sú už nielen v skupinke či pri sobotnej adorácii na púti, ale aj vo výchove vlastných detí a prežívaní spoločných hodnôt. O ovocí takýchto rodín v Cirkvi nepochybujem.
- Dedinka Vysoká ako „mestečko mladých“ počas stretnutí ponúka dôležitú skúsenosť služby a angažovania sa v Cirkvi – animátori, technická pomoc, modlitebný tím… Toto všetko zanecháva stopy – ak je toto úsilie dobre vedené a správne nasmerované, zvyšuje citlivosť na Boha a vedie k premene. Mladý človek až tu zistí, čoho je schopný a aké dobro sa v ňom skrýva, pretože je motivovaný hneď ho ponúknuť iným.
Z jednej púte som cestoval vo vlaku s vysokoškolákom z Košíc, ktorý ponúkol službu zvukára a technika. Bol to jeho jediný styčný bod a dôvod, prečo na púti byť. Potrebovali ho. Dôverovali jeho ľudskosti a spoľahlivosti, aj keď nebol celkom veriaci. To, čo tam videl a zažil, bol jeho prvý kontakt s duchovným svetom. O jeho ďalších krokoch neviem. Boh to vie. Aj na príklade tohto chlapca a mnohých ďalších, ktorí sa na púťach ocitli „náhodou“ alebo v sprievode svojho priateľa či priateľky, je zrejmý aj nemenej dôležitý evanjelizačný rozmer tohto „Božieho projektu“.
- Vo Vysokej je prítomný rozmer putovania. Ak sa vydám na dlhú cestu, už samotná obeta a istá námaha spojená s putovaním pripravujú moje vnútro na prijatie vzácnych hodnôt a milostí.
- Vysoká je miestom zmierenia. Atmosféra „čistoty“ pozýva. Ako spovedník na niekoľkých púťach som si uvedomil nádheru túžby mladého človeka po pravde a kráse, ktorú do nás vkladá Boh. Na ponuku sviatostného zmierenia tu mladí odpovedajú úprimnosťou, pravdivosťou, odhodlaním pracovať na sebe.
- Otvorenosť novému. Začiatky komunity Taizé počas druhej svetovej vojny na juhu Francúzska boli veľmi prosté. Brat Roger prišiel do malej dedinky s cieľom intenzívne prežívať spoločenstvo s Bohom a modliť sa. O niekoľko desiatok rokov začali na toto miesto prúdiť skupinky mladých. Dnes je to komunita vyše stovky bratov, ktorí v lete týždenne prijmú okolo dvoch-troch tisíc mladých ľudí z celej Európy a sveta. Pôvodný zámer bol iný, boli však otvorení novému. V podobnej optike vnímam otvorenosť Vysokej a jej vývoj: k Púťam radosti pre násťročných pribudli Púte zrelosti a Púte rodín, pripravuje sa Púť premeny.
- V nasledovaní Krista na ľuďoch v evanjeliách, ktorých zasiahla jeho osoba, vidno zaujímavé zlomy: „Učiteľ, kde bývaš? Poďte a uvidíte!“ (porov. Jn 1, 38n). Človek zasiahnutý Bohom zrazu mení svoje plány, svoj smer cesty a chce zostať. Nevie zatiaľ zdôvodniť prečo, ale má chuť ísť ďalej, hlbšie, s Majstrom. Existencia Domčeka je, myslím si, dôležitou odpoveďou práve na túto túžbu. Nezáväzná skúsenosť komunitného života, možnosť zapojiť sa intenzívnejšie do služby a diela vo Vysokej je vzácnou príležitosťou spoznať svoje povolanie, prežiť Božiu prítomnosť a zintenzívniť citlivosť na Boha, na duchovný svet a hodnoty. Atmosféra prijatia a lásky je preto priam nevyhnutná.
Čo dodať na záver. V jednom čísle PR@SKu (bulletin Púte radosti) som toto miesto priradil k jedinečným pre jednu zaujímavú skutočnosť: Vysoká nad Uhom leží len päť a pol kilometra od našich východných slovensko-ukrajinských hraníc. Znamená to, že vychádzajúce slnko mladý pútnik na tomto mieste uvidí medzi prvými na Slovensku, povedzme s desať-dvanásťminútovým náskokom oproti Bratislave. Veľkonočná liturgia prirovnáva zmŕtvychvstalého Krista práve k vychádzajúcemu slnku, k rannej zornici. Prísť do Vysokej teda znamená získať náskok: ten astronomický, no som presvedčený, že pre stovky, ba tisícky mladých aj náskok osobnostný a duchovný.
Prajem tomuto miestu, aby v spolupráci s Bohom, s jeho milosťami, pokladom jeho slova a na príhovor Anky Kolesárovej naďalej zostalo miestom, ktoré má svojho Ducha, svoj jedinečný a nezameniteľný spiritus loci. Spiritus Christi.
ThDr. Juraj Sedláček, PhD., vysokoškolský kaplán v Trenčíne, 2009