A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. (Gn 1,31)
Zvykli sme si pripisovať Bohu mnohé charakteristiky; raz zdôrazňujeme jeho všemohúcnosť, inokedy jeho múdrosť, občas jeho prozreteľnosť… Niektoré Božie vlastnosti však opomíname, alebo nemáme odvahu ich vysloviť nahlas. Jednou z takýchto je zrejme aj krása nášho Boha. Boh je krásny!
No zrejme tak, ako v prípade ostatných Božích atribútov, aj „v prípade krásy“, by bolo azda správnejšie a výstižnejšie prehlásiť: Boh nielenže je krásny, ale On je prameňom každej krásy.
Ako však Boh, ktorý je čistý Duch, môže byť krásny, či prameňom krásy? A čo je vlastne krása? Čo je krásne a prečo niečo nie je krásne?
Je pravdou, že Boh je duch (porov. Jn 4,24) a že je neviditeľný. Ján vo svojom evanjeliu i vo svojich listoch prehlasuje: Boha nikto nikdy nevidel (Jn 1,18; 1Jn 4,12). Je však pravdou aj to, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné. (Hebr 11,3) A to pôvodné, čo povstalo: nebo, zem, vesmír, nebeské telesá, rastliny, zvieratá i človek bolo veľmi dobré a krásne. Zhrnutím a vyjadrením toho je raj.
Hriechom však vstúpilo do tohto sveta narušenie pôvodnej dokonalosti, harmónie a krásy. Taktika pokušiteľa spočíva predovšetkým na vonkajšej príťažlivosti, ktorá však nie je odrazom vnútornej, či neviditeľnej krásy. Keby sa totiž hriech javil ako niečo škaredé, iste by nepriťahoval. Zákonitosť tohto sveta, ktorú môžeme pozorovať vo všetkom, nám však dosvedčuje, že čokoľvek bez koreňa vädne a bez základov padne. Ak by sme aj v tomto prípade to chceli vyjadriť jedným slovom, tak by sme to mohli nazvať smrť.
Od okamihu tohto narušenia harmónie, jednoty a krásy je úlohou každého človeka to, čo na základe rozhovoru Pána Ježiša s Nikodémom by sme mohli nazvať: „znova sa narodiť zhora“; na základe Ježišovej výzvy všetkým jeho nasledovníkom: „hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“; či na základe modlitby, ktorú nás naučil modliť sa sám Pán Ježiš: nech je na zemi – v tom viditeľnom svete – tak, ako je v nebi – v tom neviditeľnom svete.
Mojžiš v 30. kapitole knihy Deuteronómium to vyjadruje takto: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo (Dt 30,19). Vyvoliť si požehnanie v živote znamená to, čo je v ďalšom verši tejto knihy vyjadrené láskou k Bohu a v poslušnom a vernom vinutí sa k nemu (porov. Dt 30,20). Táto životná voľba, ktorá stojí pred každým človekom, sa potom postupne premieta do vnútorného stavu tohto človeka a tento stav sa nazýva blaženosť. Veľmi zjednodušene by sme mohli povedať, že stav blaženosti je výsledkom kráčania po ceste požehnania. Nie je náhodou, že práve týmto pojmom začína aj 1.žalm: Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. A nie je náhoda ani to, že práve tento pojem sa nachádza v srdci Ježišovej reči na vrchu v Blahoslavenstvách.
Práve tieto pojmy: požehnanie a blaženosť sú vyjadrením spojenia života človeka s Bohom. A keď je niekto spojený s Bohom, tak v rôznom stupni a v rôznej intenzite odráža aj jeho vlastnosti, medzi ktorými je aj krása. Blahoslavený, či blahoslavená inými slovami vlastne znamená opravdivo krásny, či krásna. Anka Kolesárová prijala Ježišovo pozvanie: Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. (Jn 7,37-38) A preto z vnútra jej duše tečie krása dokonca aj desaťročia po jej smrti.
V reklamách, ktoré sa na nás v súčasnosti valia z každej strany, sa neponúkajú ani tak nejaké výrobky, ale skôr ich obal. Konfekcia sa stala taktikou tejto doby, a to práve kvôli jej schopnosti vyjadriť túžbu či sen po kráse. Výsledkom toho je snaha o vonkajšiu krásu, mŕtvy dizajn, či outfit. No práve v tejto dobe je možno veľmi aktuálne i potrebné zahľadieť sa na dievča, ktoré nemalo ani najmenšie tušenie o dnešnej móde; zadívať sa na krásu života tej, ktorej fyzické telo je už podrobené zákonitostiam všetkého telesného. Spomíname na tú, pre ktorú jedinou dostupnou aplikáciou bolo Božie slovo; a z neho zvlášť to, čo nie je veľmi príťažlivé: Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. (Jn 12,24)
Život človeka dnešnej doby a kultúry sa neraz a v nie jednej oblasti života podobá muzikantovi, ktorý hrá svoj životný part, ako on chce, bez rešpektovania kompozičných pravidiel života a harmonických postupov jeho krásy. Do tejto súčasnej životnej scenérie vstupuje nová blahoslavená s veľmi krátkou, ale nádhernou skladbou svojho života. A s veľmi výrazným motívom. Jej dirigent nebol nik z tohto sveta, ale Ježiš Kristus. Anka Kolesárová pozýva každého, kto sa chce v týchto časoch zapojiť do rozvíjania pôvodného Božieho plánu krásy, jednoty a harmónie. Je to pozvanie prežiť život pod Kristovou dirigentskou taktovkou, na čom je úžasné to, že aj keď v živote skĺzneme do najfalošnejších tónov, On má schopnosť prepísať celú skladbu nášho života začínajúc od toho falošného tónu.
To je obraz života kresťana i Cirkvi, pred ktorým sa zastaví tento svet. Pre tento dôvod sme sa zastavili aj pri živote našej blahoslavenej Anny Kolesárovej. Ide totiž o obraz, v ktorom jasne vyniká postava „Dirigenta s rozpätými rukami“.
Vladimír Šosták