Tretieho júna si naša farnosť pripomenula prvé výročie konsekrácie nového kostola Sv. Jána Krstiteľa. Zároveň sme prijali relikviu bl. Anky Kolesárovej. Anka sa stala veľmi obľúbenou v našej farnosti hneď po jej blahorečení. Mládež nacvičila divadelné predstavenie o jej živote a obnovený farský dom nosí jej meno. Získala si naše sympatie práve preto, že žila obyčajný život na dedine v každodennej práci v domácnosti a gazdovke. Slová, Ježiš, Mária a Jozef, ktoré vykríkla predtým ako odovzdala svoju dušu, vypovedajú pre čo, alebo skôr pre koho žila a umrela. Jej životný odkaz je jasný: Ak sa chceš stať svätým nemusíš byť kardinálom rímskej kúrie ani generálnou predstavenou rádu. Najkrajšia svätosť je svätosť žitá v každodennej všednosti. Božie kráľovstvo je otvorené pre maličkých, pri ktorých aj Ježiš zaplesal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, Tebe sa tak páčilo.“
Otec Marek Ondrej, postulátor procesu blahorečenia v homílii pripomenul, že nielen náš nový chrám je miestom, kde prebýva Boh. Človek sa pri krste stal chrámom, príbytkom najsvätejšej Trojice. Sv. Pavol pripomínal Korinťanom: „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha a že nepatríte sebe?“ Anka si zachovala chrám svojho tela žiarivo čistý. „Relikvia je kúskom jej tela, ktoré bolo príbytkom Boha“, pripomenul otec Marek.
Svätí sú napriek meniacemu sa kultúrnemu kontextu stále aktuálni. Jednoducho, nestarnú. Aj keď sa dnes životný štýl na našich slovenských dedinách prudko mení, Anka je pre mladých stále veľmi blízka. Nie je pravdou, že mladí dnes túžia iba „mať“ a „užiť si“. Mladí túžia po Bohu, túžia žiť v nevinnosti a čistote. Napriek svojim slabostiam a pádom túžia po dobrodružstve a hrdinstve pravej lásky. Chcú byť tak trochu ako Anka. Veríme im?