Očakávane prichádza neočakávane.
Správu o podpísaní dekrétu k blahorečeniu Anky Kolesárovej som prijala s veľkou radosťou v srdci, ktorá sa nedá opísať slovami. V mysli sa mi vynárali spomienky na čas, keď som prvýkrát počula jej príbeh pred dvadsiatimi rokmi na jednej z mládežníckych svätých omší v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, kde som v tom čase žila a pracovala. Keďže som vtedy nebola vysokoškoláčkou, nemala som možnosť putovať s mladými z UPC do Vysokej nad Uhom. Ale o pútiach, ktoré tam začali organizovať mladí upecečkári som vedela od začiatku. Moja prvá púť bola o necelé tri roky v roku 2002. Odvtedy sa Ankin príbeh stal súčasťou môjho života. Začala som do Vysokej prichádzať pravidelne na všetky púte, aktivity, brigády a stala som sa členkou tímu a teda aj priamou súčasťou tohto diela, ktoré sa v jej rodisku rozvíjalo. Vo Vysokej nad Uhom som prežila sedem plných rokov (a zopár mesiacov navyše). Mala som tú milosť byť pri diecéznej fáze procesu jej blahorečenia a stretla sa tak s tými, ktorí boli vypočúvanými svedkami či už ju poznali osobne alebo z počutia rodičov, či príbuzných. Priznávam, že čas vypočúvaní bol veľmi náročným a veľmi som to pociťovala aj v osobnom živote. Dnes už chápem, že veľké veci sa rodia vďaka obete a len Boh vie, koľko jej bolo. Keď prichádzali takéto ťažké dni, utekala som k Ankinmu hrobu, všetko jej povedať a prosiť o silu, keď si ma už vybrala do svojho tímu. Po skončení všetkých vypočúvaní bolo potrebné všetko posielať na preklady do taliančiny a vďaka úžasnej a obetavej osôbke Martinke, ktorú nám poslal Boh do cesty, to šlo veľmi dobre a pomerne rýchlo. Všetko toto sa dialo za koordinácie a v jednote s právnikom otcom Jurajom, vicepostulátorom procesu a všetky maily sme si posúvali medzi sebou aj v kópiách „pre každý prípad“, ak by sa náhodou niečo stalo s počítačom, aby sme nič nestratili. Aj na týchto dvoch ľudí som myslela, keď prišla tá správa o blahorečení a ďakovala som Bohu, že sme sa nenamáhali nadarmo. Mysľou mi prebehli ako film mnohé akcie, púte, porady, zháňanie a nákupy veci k zabezpečeniu akcií, množstvo objednávok a faktúr na stole… toto všetko mi v tej chvíli dávalo obrovský zmysel a ďakovala som Bohu za prežité roky s Ankou a za to, že si ma doteraz používal pre toto dielo.
Správa prišla práve v čase, keď sme spolu s našimi kňazmi mali poradu na arcibiskupskom úrade za prítomnosti oboch našich otcov biskupov. Aj toto som vnímala ako milosť byť pri tom a spolu pri tak krásnej a zároveň významnej chvíli. Vždy som verila, že Boh je najlepším režisérom udalostí i našich životov a táto chvíľa mi to len potvrdila.
Tej noci som nemohla zaspať. Pociťovala som priam nebeský pokoj a vychutnávala ho takmer do rána v ďakovaní za Anku, všetkých ktorí pomáhajú pri tomto diele, no i v odovzdaní seba do Božích rúk. Viem, že nás teraz čaká množstvo úloh a budú možno omnoho náročnejšie, no verím, že keď si Pán vybral Anku ako vzor čistej lásky pre mladých a rodiny a potvrdil, že ju chce mať na oltári, viem, že nám pomôže a uschopní nás aj pripraviť jej dôstojnú oslavu spojenú s vyhlásením za blahoslavenú. Množstvo malých zázrakov sme vo Vysokej už zažili, teraz môžeme očakávať veľký zázrak, ktorý jej pomôže k vyhláseniu za svätú a preto sa už teraz môžeme modliť za jej svätorečenie. Anka je v nebi, spolu s našimi drahými Monikou, Jarkou, Erikou, Emilom a inými, ktorí boli tiež súčasťou jej príbehu vo Vysokej nad Uhom a ktorí sa na nás už z neba usmievajú. Tak žime život s Kristom, lebo v Ňom sme všetci jedna veľká rodina, ktorá bude čoskoro spolu oslavovať. (Mária)