Pred nejakým časom uverejnili na internete zvukový záznam z čiernej skrinky jedného lietadla, ktoré sa zrútilo. Boli to posledné okamihy pred pádom, pri ktorom všetci zahynuli. Na zvukovom zázname bolo počuť stresovú komunikáciu medzi pilotmi, ktorá bola plná vulgarizmov a nadávok. S týmito slovami skončili svoj pozemský život.
Spomínam si aj na jednu situáciu, keď ma zavolali do nemocnice zaopatriť zomierajúceho človeka. Upozornili ma, že dlhé obdobie počas života neprijímal sviatosti. Keď som k nemu prišiel, už veľmi nemohol rozprávať. Opýtal som sa ho, či mu môžem vyslúžiť sviatosti. Z posledných síl vyslovil jedno rázne „nie“. To bolo asi posledné slovo jeho života.
A spomínam si aj na jednu pani, ktorá mi hovorila o svojom manželovi, ktorý ju predišiel do večnosti. Keď ho raz navštívila v nemocnici, kde ležal, rozlúčili sa s tým, že jej povedal: „Ľúbim ťa!“ Ona tomu veľmi nerozumela, veď v tomto veku brali lásku ako samozrejmosť. No potom, ako odišla, jej zavolali, že jej manžel skonal. Boli to jeho posledné slová.
A dnes sme sa tu stretli kvôli mladej, jednoduchej a nám veľmi dobre známej dievčine. Žila krátko a nevieme o nej až tak veľa. No okrem iného vieme, že jej posledné slová boli: „Ježiš, Mária, Jozef“ a s týmito slovami zomrela v náručí svojho otca. Anka Kolesárová, mučenica čistoty.
Ktosi povedal, že dokonalosť života sa prejavuje aj v dokonalosti dokonania. Akoby v posledných okamihoch života sa prejavil celý život človeka. Akoby nám posledné vyrieknuté slová navrávali, aký bol celý život.
V ostatných dňoch sa v médiách a na sociálnych sieťach rozprúdila veľká diskusia o Anke a o momente jej smrti, keď sa nepodvolila vojakovi, ktorý ju zastrelil; o tom, či mala alebo nemala na výber, či v poslednej chvíli bolo času na rozhodovanie alebo išlo o automatickú reakciu. Práve preto som rád, že na dnešný deň pripadá evanjelium, v ktorom je reč o posledných okamihoch pozemskej púte a o možnosti rozhodovania sa. Pred chvíľkou sme počuli podobenstvo o desiatich pannách, ktoré s lampami čakali na ženícha. Múdre si vzali olej do lámp, hlúpe nie (Mt 25,1-13). Vidíme ich dokonca zobrazené aj tu, na hlavnom oltári košickej katedrály.
Evanjelista Matúš nazýva múdre panny ako tie, ktoré boli pripravené a po príchode ženícha sa mohli radovať na svadobnej hostine. Hlúpe panny boli nepripravené a po príchode ženícha ostali neakceptované, smutné. Použijúc slová z iného podobenstva by sme mohli povedať, že im ostali oči pre plač a zuby na škrípanie…
Toto podobenstvo, hoci hovorí o kľúčovom momente v závere života, upriamuje pozornosť na to, čo sa dialo predtým – teda príprava alebo zanedbanie prípravy; a čo sa bude diať potom – teda radosť alebo smútok. V tomto svetle chápeme samotnú udalosť konca pozemského putovania. A tak je to aj s inými udalosťami života – či je to narodenie človeka, nejaké životné rozhodnutie (napríklad vstup do manželstva) alebo aj smrť človeka. Oveľa viac pochopíme, keď si všimneme, čo bolo predtým, a čo nasledovalo potom.
Keď napríklad spätne uvažujeme o sobáši dvoch mladých ľudí, ten samotný okamih má v sebe veľkú silu, ale oveľa viac pochopíme, keď si uvedomíme, čo bolo predtým, aký viedli život a ako sa na to pripravovali. A ešte viac pochopíme, keď si uvedomíme, čo bolo potom – či v ich spoločnom živote bola radosť alebo či to bol smútok, plač a škrípanie zubami…
Pozrime sa teda, čo bolo predtým, než sa udial kľúčový moment v živote Anky. Slová „Ježiš, Mária, Jozef“, ktoré v poslednej chvíli vyslovila, ukazujú na jej život. Posledné okamihy sú často výsledkom celého života. Ako to vidíme v podobenstve o pannách: hlúpe panny si chceli vziať olej od múdrych, ale tie im ho nedali. Niekto by mohol povedať: „Aké sú tie múdre panny sebecké, egoistické, nemyslia na druhých…“
Ale evanjelista Matúš chce podčiarknuť inú dôležitú vec. V posledných okamihoch sa totiž už neobchoduje, tam sa už nekupčí. Nemožno si povedať, že si budem žiť, ako sa mi zachce a v poslednom okamihu života to nejako „zobchodujem“, aby som bol spasený. Pápež Benedikt XVI., keď medituje nad podobenstvom o desiatich pannách, vraví: „Bdelosť, to nie je opustenie prítomnosti, špekulovanie nad budúcnosťou a zabudnutie na aktuálne povinnosti. Naopak, bdelosť znamená tu a teraz konať, čo je správne…“
Aj okamih Ankinej smrti poukazuje na jej život. Jej reakcia bola intuitívna, prirodzená, citová. Áno, mala správne nastavený citový život a ten ešte posilnený sviatostným životom – tesne pred samotnou udalosťou, ale aj nepretržite počas jej krátkeho života. Hovoria nám o tom mnohé svedectvá, ktoré sa zachovali. Nepotrebujeme preto špekulovať, ako to v poslednej chvíli bolo, ako to mohlo byť alebo ako to malo byť. Zamerajme sa na jej život a aj na svoj vlastný.
Život nie je ľahký, lebo tu existuje dobro povedľa zla. Sú to práve témy evanjelistu Matúša, ktorý spomína nielen múdre panny povedľa hlúpych, ale aj kúkoľ povedľa pšenice (Mt 13,24-30), zlé a dobré ryby chytené v jednej sieti (Mt 13,47-50), čistých i špinavých ľudí za jedným stolom na svadobnej hostine (Mt 22,1-14)… Jednoducho tu, na zemi dobro existuje povedľa zla. Okrem ľudí dobrej vôle tu vždy budú aj pokušitelia či agresori, či už v rúchu špinavého opitého vojaka alebo aj rafinovaní a navonok príťažliví.
A práve ako dôsledok tejto interakcie medzi dobrom a zlom život píše veľa dojímavých príbehov. Určite bolo aj veľa takých príbehov, ako je príbeh Anky. Nevieme, prečo práve tento je Božou Prozreteľnosťou v centre našej pozornosti, to vie dobrý Boh. Chceme však prostredníctvom príbehu Anky pamätať na všetky príbehy, kde zlo ubližuje dobru, kde hlúposť zraňuje múdrosť.
Chceme pamätať na všetkých tých, ktorí pre svoju krehkosť prichádzajú o život. Ba i na tých, ktorí pre svoju krehkosť prichádzajú o čistotu. Chceme pamätať a modliť sa za tých, ktorí napriek násiliu, ktorému boli vystavení, prijali dieťa do svojho života a vychovávajú ho. Chceme si uctiť tých a modliť sa za tých, ktorí žijú trpký život popri násilníkoch a agresoroch a nepoznajú cestu oslobodenia. Chceme povzbudiť tých, ktorí neupadajú do používania vulgarizmov urážajúcich najcitlivejšie sféry života človeka. Chceme sa modliť za tých, ktorí chránia slabých pred dvojzmyselnými urážkami a obťažovaním, ako to nedávno v Bratislave urobil cudzinec, ktorý kvôli tomu prišiel o život. Chceme sa modliť nielen za tých, ktorí sú vystavení pokušeniu typu špinavého opitého vojaka, ale aj za tých, ktorí odolávajú pokušeniam zvodných mužov a žien a tak si chránia čistotu, chránia manželstvo, chránia rodinu. Áno, tento príbeh upriamuje pozornosť na život – tu a teraz. A chceme ho žiť tak, aby sme boli bdelí, aby sme v pravej chvíli vedeli správne a intuitívne reagovať na všetko, čo útočí na dobro, krásu a čistotu srdca.
No pozrime sa nielen na to, čo bolo predtým, ale aj na to, čo nasledovalo potom. Ankin príbeh jej smrťou nekončí. Niekoľko desaťročí sa o Ankinom príbehu nesmelo rozprávať, lebo agresorom bol ruský vojak a bola to práve ideológia z východu, ktorá nás na dlhý čas umlčala. Ale semeno klíči a rastie. Po príchode slobody „vyklíčil“ tento príbeh a mnohí ľudia, predovšetkým mladí, začali putovať na miesto jej hrobu. Sám som bol toho svedkom, mnohokrát. A nebolo to miesto plaču a škrípania zubami. Boli to predovšetkým radostné stretnutia, púte radosti. Jej hrob sa stal prameňom úprimnej radosti.
Človek prirodzene túži po radosti. Je tu niekto, kto netúži po radosti? Ak by tu niekto taký bol, bolo by to zvláštne, abnormálne, lebo človek prirodzene túži po skutočnej radosti. Prečo toľkí mladí prichádzali na miesto jej hrobu a nikto ich k tomu nenútil? Prečo sme toľkí prišli dnes na toto slávenie a nik nás k tomu nenútil? Nijaká povinnosť, nijaký zvyk, nijaká formálnosť… Pretože túžime po ideáloch, priťahujú nás hodnoty ako je hodnota zbožnosti, hodnota lásky, hodnota čistoty… A v týchto hodnotách sa ukrýva radosť, nie v neviazanom živote.
Evanjelista Matúš písal svoje evanjelium pre prvokresťanské komunity, do ktorých sa dostávali mnohí konvertiti, ktorí zanechali hýrivý život a obrátili sa. Medzi nimi bol však rozšírený názor, že Ježišov finálny príchod je už blízko a čoskoro príde na konci sveta. Ale tento okamih nejako neprichádzal, a tak mnohí netrpezliví neboli vytrvalí a vracali sa naspäť k svojmu hriešnemu a neviazanému životu. Preto Matúš vložil do kompozície svojho evanjelia Ježišovo podobenstvo o múdrych a hlúpych pannách, aby povzbudil k vytrvalosti.
A tak nám chce povedať, že opravdivá radosť nie je v radovánkach, v zhýralom a neviazanom živote. Mnohí ľudia to dobre vedia, hoci to nechcú otvorene priznať, ale zhýralý život bez obmedzení, predovšetkým ak ide o čnosť čistoty, v konečnom dôsledku vedie k plaču a škrípaniu zubami – či už tu na zemi alebo potom vo večnosti. Koľkí by o tom vedeli vydať svedectvo… Ako aj sv. Augustín, ktorý keď hodnotil svoju hriešnu minulosť, napísal vo svojich vyznaniach: „Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si, Pane, stvoril…“ Áno, hriech je násilím na kráse a je ošklivý.
No evanjelista Matúš nám Ježišovými slovami chce povedať, že sa oplatí byť vytrvalý, prinášať obetu. Lebo opravdivá radosť je, keď žijeme ideál, keď žijeme hodnoty, pre ktoré sa oplatí trpieť ba aj zomrieť. Ankin príbeh je príbehom medzi ošklivým vrhaním sa na krásu stvorenia na jednej strane a úprimnou radosťou z čistej krásy na strane druhej. Mnohí ľudia prirodzene cítia, čo je ošklivé a čo skutočne radostné, ale nedokážu sa odhodlať pre nasledovanie hodnotných ideálov. No my môžeme byť posilnení sviatosťami a tak byť pripravení na bežné, ale aj na kľúčové okamihy nášho života, ako to bolo v príbehu Anky.
Tak, ako nám evanjeliové podobenstvo o múdrych a hlúpych pannách predkladá päť pozitívnych príkladov a päť negatívnych príkladov, tak aj vo svete a v našich životoch stretáme pozitívne i negatívne vzory, príklady, ideály. Prečo by sme sa mali obracať na tie negatívne a imitovať ich?
Zacitujem vám reakciu jednej mladej dievčiny na našu slávnosť blahorečenia. Píše: „Prepáč, Anka, nemám k tebe zatiaľ žiadny vzťah. Viem len, že takých dievčat a žien, ako si ty, bolo počas vojny veľa. Trpeli od vojakov na obidvoch stranách frontu. Ale je dobré, že sa predkladáš ako vzor čistoty práve teraz. Ak sa dnešného mladého človeka opýtaš, či je ešte čistý, najprv sa pozrie na svoje tričko, či je čerstvo vypraté a potom ťa ohúri odpoveďou, že sa ráno umýval. Pojem čistota sa scvrkol. Ale pojem morálnej čistoty treba v našom národe oživiť. A nielen u tých mladých… Možno nám v tom pomôžeš aj ty, naša nová blahoslavená…“
Vidíte, človek to prirodzene cíti… Nevieme, prečo je to práve tento príbeh, to vie dobrý Boh. Ale vieme, že priniesol veľa radosti do života mnohých ľudí, najmä mladých. Nechajme sa teda osloviť týmto jednoduchým príbehom. Nie je to príbeh ako nejaká policajná zápletka na pokračovanie a nie je to ani nejaká telenovela. Toto je príbeh o jednoduchosti, zbožnosti, bdelosti a morálnej čistote.
Nech nás teda tento príbeh osloví, aby v našich životoch neboli hrubé slová, ktoré urážajú najcitlivejšie sféry ľudského života, ale aby sme s úctou pristupovali ku stvorenej kráse až do poslednej chvíle našej pozemskej púte.
Nech nás tento príbeh osloví, aby sme v každej situácii vedeli povedať sviatostnému životu „áno“ a aby sme mali tú milosť byť sviatosťami posilnení aj na konci našej pozemskej púte, aby sme boli pripravení a bdelí.
Nech nás tento príbeh osloví, aby sme sa ošklivo nevrhali na stvorenú krásu, ale aby sme vedeli úprimne a čisto milovať a možno aj v poslednej chvíli svojho života vysloviť: „Ľúbim ťa! Mám ťa rád!“ – či je to Bohu alebo našim drahým okolo nás.
Nech nás tento príbeh osloví, aby nás sväté mená Ježiš, Mária a Jozef sprevádzali až do Otcovského náručia.
