KTO JE ANNA KOLESÁROVÁ?

Detstvo

Anna sa narodila 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom a rodičia – Ján Kolesár, prezývaný Hruška, a Anna, rodená Kušnírová – ju hneď na druhý deň dali pokrstiť.

Jej otec bol veľmi prísny, ale spravodlivý. Keď v trinástich rokoch stratila mamu, musela prevziať starostlivosť o domácnosť a nahradiť matku aj svojmu staršiemu bratovi Michalovi. Kvôli povinnostiam nemala čas navštevovať svoje kamarátky, preto sa ony schádzali u nej a potom spolu išli na svätú omšu či litánie.

Anka žila veľmi jednoducho. Bolo to dievča, ktoré dbalo o svoju povesť a čistotu. Pravidelne chodila do kostola a na pobožnosti, pristupovala k sviatostiam. Každú sobotu sa stretávali u susedov Podhorínovcov, kde sa spoločne modlili ruženec.

22. november 1944

Koncom druhej svetovej vojny sa ľudia vo Vysokej nad Uhom počas prechodu frontu skrývali v pivniciach. Aj Ján Kolesár-Hruška bol s rodinou a susedmi v pivnici pod kuchyňou. Pri prehliadke domu jeden opitý ruský vojak nazrel dnu.

– Haňka, daj mu niečo zajesť, iste je hladný, – obrátil sa otec k svojej šestnásťročnej dcére.

Dievča už niekoľko dní chodilo oblečené v čiernych šatách po matke, aby pôsobilo dojmom dospelej ženy a uchránilo svoju čistotu. Keď ju otec oslovil, vyšla hore do kuchyne. Po chvíli začal vojak na Anku naliehať, aby sa mu oddala. Ona však napriek hrozbám, že ju zastrelí, odmietla. Vytrhla sa mu z rúk a vbehla nazad do pivnice. Vojak skočil za ňou, namieril automat a zakričal:

– Rozlúč sa s otcom!

Dievča vykríklo:
– Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef!

Vtom vojak uskutočnil svoju hrozbu a vypálil dve rany.

Kvôli neutíchajúcim bojom v dedine bola pochovaná potajomky na druhý deň neskoro večer a bez kňaza. Pohrebné obrady vykonal tamojší farár Anton Lukáč až 29. novembra 1944. Hneď po pohrebe do poznámok v Matrike zomrelých zapísal: Hostia santae castitatis (obeta svätej čistoty).

Vysoká nad Uhom, 22. november 1944 – mučenícka smrť Anny Kolesárovej
(fotokópia z matriky zomrelých, VII.-73-51, Pavlovce nad Uhom.)

V matrike zomrelých v časti poznámky môžeme čítať:
„Hostia sanctea castitatis“(Obeť svätej čistoty)

Preklad z latinčiny: * Zavraždená vojakom
z Ruska kvôli čistote.
Pozri Historiae domus (dejiny farnosti) z roku 1944, Vysoká nad Uhom – Pavlovce (A. Lukáč).

Fotokópia úmrtného listu – archív Rímskokatolíckeho arcibiskupského úradu v Košiciach:

Preklad z latinčiny:

*) Choroba alebo iný dôvod smrti: v čase vojny zavraždená ruským vojakom.

  

Radšej smrť ako hriech

Dňa 22. novembra 1944 sa teda skončil mladý život dievčaťa – mučenice, ktoré si volilo radšej smrť ako stratu panenstva. Vo farskej kronike v Pavlovciach nad Uhom sa o tom nachádza záznam z roku 1944, ktorý urobil miestny farár Anton Lukáč, generálny vikár pre Užhorodský dekanát. Túto skutočnosť dosvedčilo svojím podpisom päť očitých svedkov.

Podľa zápisu duchovného otca Annu pri tomto hrdinskom čine posilňoval eucharistický Kristus – krátko predtým totiž pristúpila k sviatosti zmierenia a k svätému prijímaniu.

 

Generálny vikár pre užhorodský dekanát Anton Lukáč, farár v Pavlovciach nad Uhom, v roku 1944 zapísal o zastrelenej Anne Kolesárovej do farskej kroniky toto:

22. novembra večer prišli prvé hliadky ruského vojska do Vysokej. Tam sa stalo, že jeden opitý ruský vojak pri prehliadke domu vošiel do jednej pivnice, v ktorej boli ukrytí ľudia, medzi nimi aj Anna Kolesárová, dcéra Jána Kolesára (Hrušku) a nebohej Anny Kušnírovej, 16.- ročná.

Keď ju Rus zbadal, začal ju ťahať von, hroziac jej, ak sa mu nedá, zastrelí ju. Ale ona sa mu nedala, radšej si volila  smrť. Posilňovali ju Sväté Telo Ježiša Krista, lebo práve predtým bola na svätú spoveď a sväté prijímanie. Rus svoju hrozbu vykonal a 16- ročné dievča pred očami jej otca dvoma ranami zastrelil.

 

Vývoj politických pomerov na Slovensku neumožnil verejne sa zaoberať procesom blahorečenia Anny Kolesárovej, ale existujú vierohodné záznamy (už z roku 1957) o tom, že nebohý páter Michal Potocký SJ, rodák z Vysokej nad Uhom, zhromažďoval svedkov jej života a smrti.

 

Pozdrav Pátra Michala Potockému SJ príbuzným do Vysokej nad Uhom zo 17. januára 1996:

„Maminku zomrelú odporúčam P.Bohu. Nestihol som 17.sept.
Vlani k nim. Volala ma. Škoda...
Zbierajte materiál o + Anke Kolesárovej.
Odporúčam sa do Vašich modlitieb. st.Michal“

 

Musela zomrieť?

Nikto z ľudí nedal človekovi život, a preto mu ho nikto nemôže vziať, ba ani on sám.

Keďže život aj dôstojnosť nám dal Boh, sme povinní chrániť jedno aj druhé. Ale ak sa niekto rozhodne chrániť morálne hodnoty aj za cenu smrti, nemá hriech, pretože hodnoty, pre ktoré sa oplatí zomrieť, dávajú ľudskému životu krásu a zmysel.

To, čo vykonala Anna Kolesárová, je heroický skutok hodný obdivu. Nie každý človek by dokázal niečo také – zomrieť pre čistotu. Toto dievča je povzbudením a vzorom pre mládež.

PRÍBEH ANNY KOLESÁROVEJ - BELETRIZOVANÝ

Príbehy písané Bohom sa končia happy endom. Jeden taký poznám.

Možno to bolo tak, možno trocha inak, no obeta lásky a čistoty v ňom je pevná a nepopierateľná ako kameň, ktorý dnes stojí nad jej hrobom.

Podľa zápisu v matrike hostia sanctae castitatis (obeta svätej čistoty) možno povedať, že to bola obeta dievčaťa, ktoré vedelo, čo je správne. V mysli mi ožíva obraz dediny, takej, aká je za mojimi oknami. Po ceste utekajú štyri dievčatá. Vrkoče im siahajú takmer po pás. Anka má na hlave venček z púpav, ďalší opatrne drží v ruke, lebo ten je pre Pannu Máriu. Nebeská Matka ich všetky dobre pozná. Putujú k nej, spievajú jej piesne, piesne bezstarostných detí.

Keď Anka v trinástich rokoch stráca mamu, nachádza silu, ako inak, v Bohu. Ešte detské ruky sa učia variť, prať, upratovať. Domácnosť pod jej vedením nikdy nie je pustá. Prichádzajú k nej kamarátky, verné spoločníčky, susedky, ba aj tety zblízka pomáhajú. Anka je s každým zadobre. Jej vážna tvár zjemnieva v krásnom úsmeve, keď pozýva priateľky na koláč a pritom trochu tŕpne, či sa jej vydaril.

A vrkoče rastú ako z vody. Letá sa míňajú čľapkaním sa v rieke, zimné dni zase spevmi a žartíkmi aj v kuchyni u Kolesárovcov. Anka už vie uvariť takmer všetko, je z nej mladá slečna. Častejšie ju vidno stáť pri studni a naberať vodu, aby ňou umyla zemiaky, napojila zvieratá. Zopár hltov dopraje aj sebe. Vidno ju pri sporáku aj medzi dievčatami na púti k Panne Márii do Klokočova. Opäť nesie veniec z jednoduchých púpav. Prostá krása sprevádza celý jej čistý život. Na pulz dedinského života, jednoduchého, ale radostného, kladie svoju ťarchu vojna.

Prichádza november. Takých tu už bolo. Ale dievča cíti, že sa niečo deje, že čosi je iné. Raz istá susedka zbadá jej útlu postavu v šatách po nebohej mame.

„Čože si celá v čiernom dušička?“

„Bojím sa, teta, aby ma nezbadali. Vojaci nesmú zistiť, že som mladá,“ odpovedá šestnásťročná Anka. Jej plán zatiaľ funguje. Len s dĺžkou šiat má problémy, keď pomaly kráča v rade na prijímanie.

Aj večer predtým ide do kostola, aby sa posilnila Eucharistiou, možno ani len netušiac, že je to posledný raz a že so svojím Bohom sa najbližšie stretne už tvárou v tvár.

Cez dedinu prechádza front. Z každej strany lietajú guľky, vybuchujú granáty, ľudia sú ukrytí v pivniciach. Vojaci prichádzajú oslobodiť územie a pri hľadaní nepriateľa sa správajú ako šelmy. So samopalmi vnikajú do domov. Keď jeden vbehne do domu Kolesárovcov, všetci sú v pivnici. Otec, mysliac si, že vojak hľadá pomoc, hovorí:

„Haňka, daj mu zajesť, isto je hladný!“

A dievča poslúcha. Dobrý úmysel sa však mení na tragédiu. Vojak raz-dva príde na to, že hrubá tmavá látka nezahaľuje dospelú osobu, ale mladé dievča. Krásne a čisté. Diabolské pery našepkávajú tie najhoršie slová a túžba v chlapovi so samopalom rastie.

„Poddaj sa, poddaj sa, lebo na mieste si mŕtva,“ kričí a nalieha.

Dievča si v duchu premieta svoj život, pretkaný stopami milujúceho Boha. Vracia sa k detstvu, k rokom bez matky aj krásnym chvíľam na púťach, v dedine, medzi svojimi. Vie, že je milovaná, a hriech sa jej protiví, preto urobí obdivuhodné rozhodnutie. V tej chvíli akoby sa zastavil čas. Prestrašení dedinčania vo vedľajšom úkryte nič netušia.

Vojak vidí, že dievča nezlomí, a tak v zlosti na ňu namieri a skríkne:

„Rozlúč sa s otcom!“

Bezradný otec, svedok najhrozivejšieho divadla vo svojom živote, prosí Boha o milosť. A milosť prichádza… Ťažký vzduch pretínajú posledné slová, derú sa znútra mladej duše so silným zmyslom pre vyššie ideály:

„Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef!“ Vtom padajú výstrely. Jeden, vzápätí druhý… dve presné rany ukončia hrdinský pozemský život.

Na druhý deň chlapi rozbíjajú stodolu a z takto získaných dosák stĺkajú malú truhlu. Ženy zase pripravia do rakvy bezvládne Ankino telo. V noci potajomky pochovávajú mučenicu čistoty. Bez kňaza, bez akýchkoľvek slávnostných obradov. Inak sa nedá. Ale raz ten čas príde.

Dnes na mieste, kde sú uložené Ankine pozostatky, stojí kameň s nápisom: RADŠEJ SMRŤ AKO HRIECH. Čítajú ho tisíce mladých, ktorí v nej vidia vzor. Aj v nich ožíva príbeh prostého dievčaťa, skvejúceho sa ako slnko na nebi.

(Presnejšie životopisné údaje a fotokópie významných dokumentov súvisiacich s Ankinou obetou nájdete v knihe Bartolomeja Gábora s názvom Sila čistej lásky. Druhé opravené vydanie vyšlo v roku 2008.)